Vo vývoji európskych miest hralo podstatnú úlohu nielen poskytovanie pracovných príležitostí, ale aj bezpečnosť, kultúrna výmena, spoločenské zážitky, možnosti vzdelávania, zábava atď. Viktor Gruen vo svojej Viedenskej charte nazval túto príťažlivosť mesta "urbanitou": Urbanita je všade tam, kde je prítomný slobodný výber pracovného miesta, obydlia, druhu bývania, možností vzdelávania, zabezpečenia tovarom, výmena poznatkov a mnohorakosť medziľudských vzťahov.

Skutočná urbanita poskytuje možnosti k spoločenskému životu i k ústraniu, možnosť voľby medzi kontaktom alebo kľudom, k prijateľnej vzdialenosti kontaktu s prírodou a jej vychutnaniu. Táto ponuka je úplne bezcenná, ak používanie urbanity prináša obeť v podobe času, nervov, zdravia a bezpečnosti a ak sú ľudské zmysly - sluch, zrak, čuch a vnem - negatívne zasiahnuté mestským prostredím až po neudržateľnú hranicu. Skutočnosť, že sme sa predstave obrazu mesta ako urbánneho životného priestoru v tomto zmysle ďaleko vzdialili, svedčí súčasná situácia života miest.

Problémom takmer každého mesta býva jeho nevhodné začlenenie do ekosystému krajiny a do sídelnej štruktúry, čo súvisí s následnou nevyváženosťou energetických, materiálových, a tým aj ľudských a ekonomických tokov. Dnešné mestá znamenajú koncentráciu znečistenia, zhoršovanie kvality životného prostredia, no i sociálne ťažkosti, mestské stavebné formy zhoršujú hydrologické a mikroklimatické pomery, budovy použitými stavebnými materiálmi a svojou prevádzkou spotrebovávajú veľké množstvo energie. Menej si uvedomujeme skutočnosť, že mestá existujú na úkor svojho, v globalizovanom svete dnes už nie najbližšieho zázemia a tým sa v nich koncentruje neprirodzene veľa financií, že sa v mestách spotrebováva priveľa surovín a výrobkov a že sa v nich vytvára veľa odpadu.

Jedinou možnosťou pre zabezpečenie života na Zemi aspoň v takej pestrosti, akú má dnes, aj v budúcnosti , je budovanie trvalo udržateľných sídiel. Pod týmto slovným spojením máme na mysli akýkoľvek ľuďmi obývaný priestor (súkromný, poloverejný aj verejný), ktorý je ekologicky zdravý, ekonomicky prosperujúci a sociálne vyvážený, ktorý si dokáže zabezpečiť svoje potreby bez drancovania zdrojov a znečisťovania, podobne ako prírodné systémy.

Základom návrhu sídiel pre udržateľný rozvoj je rôznorodosť využitia územia. Doterajšie oddeľovanie a "vymiestňovanie" (napr. výroby, bývania) nahradí spájanie obytných území, obchodu, služieb, administratívy, rekreačného zázemia a "čistého" priemyslu do mnohofunkčných mestských území. Vďaka tomuto konceptu bude možné uspokojiť všetky miestne potreby pri neveľkých nárokoch na dopravu (pešo alebo na bicykli). Ostatné potreby vo vzdialenejších polohách budú uspokojené komfortnou verejnou a cyklistickou dopravou, v poslednom prípade aj individuálnou automobilovou dopravou, ktorá však musí zaplatiť skutočné environmentálne náklady na jej prevádzku.

Úspory energie sú témou, ktorá zdanlivo súvisí najmä s navrhovaním budov ako takých (energetickým konceptom, použitými materiálmi a technológiami), súvisí ale aj s urbanistickým plánovaním. Ekologicky orientovaný urbanizmus často skrýva omnoho väčší potenciál na úsporu energie ako jednotlivé opatrenia na samotných objektoch. Uvážením klimatických faktorov územia, správnou zástavbou, optimalizáciou prvkov s overením počítačovou simuláciou možno už pri návrhu ušetriť až 40% energie v plánovaných obytných celkov. Zeleň a príroda sú integrálne súčasti mesta, zlepšujúce jeho životné prostredie a využívané obyvateľmi a naopak mestská zeleň je funkčnou súčasťou ekosystému v okolí. Tieto požiadavky však zeleň môže prenášať, len ak je o ňu v náročnejších podmienkach mesta dobre postarané (čo nemusí nevyhnutne znamenať dostatočný prílev peňazí na jej údržbu).